Dr Thomas Aigner, MAS

ICARUS – Medzinárodné centrum pre archívny výskum, Viedeň

Thomas Aigner je historik a od roku 1995 zastáva úlohu riaditeľa diecéznych archívov v St. Pölten v Rakúsku. Je zakladateľom online platforiem pre archívne listiny, cirkevné registre a medzinárodnú sieť ICARUS, na čele ktorej stojí ako prezident od roku 2008. Je autorom mnohých publikácií o modernom archívnictve a stredoeurópskej histórii.

Sila veľkých dát z minulosti – poďme vybudovať Stroj času!

Ako by vyzeral svet, keby sme mohli mať k dispozícii dokumenty z minulosti tak ľahko, ako dáta z dnešnej doby? Aké by to bolo, keby sme mohli prepojiť všetky dáta našich predkov, ktoré sú obsiahnuté v hocijakom historickom zázname automaticky prostredníctvom umelej inteligencie? Konzorcium viac než 350 výskumných inštitúcií sa v súčasnosti pokúša vytvoriť Stroj času. Aby projekt uspel, je potrebná séria dôležitých prelomov v oblasti umelej inteligencie, robotiky a ICT. Masívna infraštruktúra digitalizácie a vysokovýkonná výpočtová technológia sa spoja s technikami výučby strojárstva, aby vytvorili simuláciu viacvrstvovej sústavy obsahujúcej historické dáta zaznamenané za posledných 5000 rokov. Kilometre archívov a múzejných zbierok sa transformujú na digitalizačný informačný systém. Takto vygenerované big data z minulosti nám umožnia spracovávať historické informácie zásadne novým spôsobom a nastane skutočná revolúcia.

Projekt Stroj času bude týmto rozhodujúcim momentom – meniacim víziu na (virtuálnu) realitu. Stroj času plánuje vybudovať rozsiahly simulátor schopný zmapovať 5 000 rokov európskej histórie. Tieto veľké dáta z minulosti budú základným zdrojom pre budúcnosť a spustia prelomové kultúrne, ekonomické a sociálne zmeny. Pochopenie minulosti je nepochybne predpokladom pre chápanie výziev dnešnej spoločnosti a prispeje k inovatívnejšej, tolerantnejšej a jednotnejšej spoločnosti. Základnou ideou tohto projektu je unikátna devíza európskej histórie: jej dĺžka, mnohojazyčnosť a interkulturalizmus. Cieľom nie je len oslovovať akademikov, ale aj občanov Európy, spájajúc milióny participantov s miliónmi dokumentov masívne spolupracujúcich na unikátnej úlohe: vybudovať Stroj času, vďaka ktorému sa dopracujú k spoločnej histórii Európy.

Dnes môže veda a technológia skutočne transformovať zachovanie a zážitok z kultúrneho dedičstva a jej vplyv na výskum, vzdelávanie či nové aplikácie, môže mať vo veľkom dopad aj na európsku a globálnu ekonomiku. Počítačová a informačná veda, fyzika a chémia, veda o materiáloch a robotika; všetky tieto disciplíny musia spojiť svoje sily s humanitnými vedami a vytvoriť novú paradigmu pre historické vedy. Na dosiahnutie tohto cieľa sa spojili vedúce európske inštitúcie Computer Science, Digital Humanities, Archival and Historical Sciences a Cultural Studies do konzorcia, ktoré bude iniciovať rozsiahly celoeurópsky výskum. Snaží sa o efektívne spojenie síl s toľkými partnermi, s koľkými je to možné, aby poskytli svoj pohľad z rôznych profesijných zázemí (veda, technológia, priemysel, majitelia obsahu).

Mgr. Zuzana Bartošová, Ph.D.

Ústav dejín umenia, Centrum vied o umení, Slovenská akadémia vied, Bratislava

Zuzana Bartošová pracuje ako samostatná vedecká pracovníčka v Ústave dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Venuje sa najmä domácim dejinám umenia od začiatku 20. storočia po súčasnosť s pozornosťou k ich politickým rámcom. V rokoch 1990 až 1992 bola riaditeľkou Slovenskej národnej galérie. Založila Slovenskú sekciu AICA - Association internationale des critiques d´art (1993 – 2000 bola jej prezidentkou). Pedagogicky pôsobila na Trnavskej univerzite. Je autorkou a editorkou viacerých kníh, mnohých vedeckých štúdií, odborných prác a esejí, kurátorkou významných výstav doma i v zahraničí, organizátorkou aj aktívnou účastníčkou domácich i medzinárodných vedeckých konferencií. Dlhodobo spolupracovala s literárnymi časopismi, aktuálne spolupracuje s Rádiom Devín. Okrem vedeckej, odbornej a popularizačnej činnosti je kurátorkou prestížnej zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny a správkyňou neziskovej, verejne prístupnej Nadácie súčasného slovenského výtvarného umenia, kde je uložený segment archívu aktivít umelcov neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia.

Slovenská národná galéria v čase Nežnej revolúcie

Slovenská národná galéria zažila počas Nežnej revolúcie búrlivé časy. Zmena politickej orientácie krajiny rozložila vedenie inštitúcie formované ideológmi – na chvíľu sa ocitla vo vzduchoprázdne. Jej stabilizácia trvala len dva roky (1990 až 1992). Po nástupe mečiarizmu k moci (leto 1992) sa politický vplyv odrazil na jej štruktúre, smerovaní a cieľoch. Na dlhý čas uviazla v regionalizme. Napriek krátkemu času, kedy Slovenská národná galéria komunikovala ako rovnocenný partner v európskom kultúrnom priestore, sa jej podarilo realizovať niekoľko pozitívnych zmien zásadnou zmenou štatútu. Ten ju z predošlej hierarchicky usporiadanej pyramidálnej štruktúry divergentne zmenil na horizontálnu. V rámci SNG začali pracovať tri zložky: Galéria starého a moderného umenia, Galéria užitého umenia, dizajnu a architektúry a Galéria súčasného umenia. Zmena dynamizovala činnosť inštitúcie i jej prienik do európskeho kultúrneho priestoru. Zmenil sa aj spôsob komunikácie s publikom. Otvorenosť a ústretovosť bez straty odbornej úrovne ponúkaných výstav a programov bola v uvedenom období jej krédom.

Katalin Borbély, MA

Múzeum krásnych umení, Budapešť

Katalin Borbély vyštudovala na Katolíckej univerzite Petra Pázmányho (Fakulta umenia a sociálnych vied) angličtinu, dejiny umenia a pedagogiku. Vo februári 2014 začala pracovať v Oddelení maľby v Múzeu krásnych umení - Maďarskej národnej galérii a rok neskôr sa stala členkou právneho oddelenia kde doteraz pôsobí ako registrátorka. V roku 2016 sa zúčastnila tréningu Unicult2020 “Medzinárodný program pre manažment a politiku pre umenie a kultúru.” Je jednou zo zakladateliek a pravidelnou prednášajúcou na workshopoch organizovaných skupinou maďarských registrátorov. V rokoch 2016 a 2017 sa zúčastnila stretnutia Pracovnej skupiny pre digitalizáciu (Working Group Digitalisation) a IPR na konferencii NEMO (Network of European Museum Organisations) a na konferencii Pulszkého spoločnosti “Múzeá a autorské právo“ prezentovala štúdiu o Európskej smernici o autorskom práve.

Smernica o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu – najkontroverznejšie body nariadenia EU a čo znamenajú pre kultúrne inštitúcie

26. marca 2019 hlasoval Európsky parlament za zavedenie autorského práva do smernice o jednotnom digitálnom trhu. Toto bol koniec dlhodobého procesu širokých diskusií ktoré začali 14. septembra v roku 2016, kedy sa objavil prvý návrh tejto smernice. Nasledovalo niekoľko revízií a Výbor stálych reprezentantov Rady Európskej únie schválil smernicu 25. 5. 2018 a bol pripravený podať ju na hlasovanie, ale členovia Európskeho parlamentu neschválili postúpenie smernice do ďalšieho vyjednávacieho procesu, ale rozhodli sa v septembri 2018 znovu otvoriť diskusiu o nej. Smernica je legislatívny proces, ktorý nastoľuje cieľ, ktorý musia dosiahnuť všetky EU krajiny. Je však na každej krajine aby zaviedli zákony, ktoré umožnia dosiahnuť ciele stanovené smernicami EU. Teraz keď bola Smernica o autorskom práve schválená na európskej úrovni, je na každej z 28 krajín, aby impementovala smernicu do praxe prijatím zákonov, na základe ktorých sa smernica môže uplatňovať v praxi. Cieľom tohto príspevku je zvýrazniť najkontroverznejšie body spolu s časťami, ktoré sa najviac dotýkajú kultúrnych inštitúcii.

M.Sc. Eryk Bunsch

Muzeum Pałacu Króla Jana III vo Wilanowe

Eryk Bunsch pracuje v Národnom ústave pre múzeá a verejné zbierky od roku 2010 a od roku 2011 pracuje aj pre Národnú filmotéku Národného audiovizuálneho ústavu ako expert v oblasti modernej 3D dokumentácie kultúrneho dedičstva. Je vedúcim laboratória pre 3D dokumentáciu v Múzeu kráľa Jána III. V paláci vo Wilanowe. Odborne sa zoberá možnosťami vývoja technológie presného skenovania objektov kultúrneho dedičstva (štruktúrované svetelné skenovanie). Manažoval viacero výskumných projektov zameraných na digitálnu 3D dokumentáciu. Jeho štúdie kombinujú rôzne sféry jeho odborných činností – konzervovanie umenia, 3D dokumentáciu a archeológiu.

Byť či nebyť – adekvátne digitálne stratégie pre múzeá

Dôležitosť dopadu použitia digitálnej dokumentácie pamiatok vo všetkých sférach múzejnej práce nemožno dnes podceňovať. Rozšírené použitie 2D a 3D vizuálnej dokumentácie (spolu s popisom technických a opisných metadát) už nie je len “trend”, ale stal sa jedným z najdôležitejších nástrojov každodennej práce v moderných kultúrnych inštitúciách. Pokus vytvoriť univerzálnu digitálnu stratégiu je rovnako nemožné ako pokúsiť sa spísať univerzálny model ekonomického rozvoja, ktorý by sa dal aplikovať na každú krajinu. Tak ako každá krajina má svoje geografické podmienky, zdroje a tradície, tak sa aj múzeá líšia v priestoroch, ktoré majú k dispozícii, typoch zbierok a v úlohe, akú zohrávajú vo svojich komunitách. Preto je dôležité na začiatku digitalizácie zohľadniť všetky tieto parametre, presne nastaviť požiadavky na digitalizáciu, určiť si aký typ digitálnych dát chceme (a môžeme) vytvoriť a ako ich budeme používať (dnes a aj v budúcnosti).

Dnes už digitalizácia určite nie je len trend, ale priam nevyhnutnosť. V každom prípade je to veľmi komplikovaný proces, ktorý si vyžaduje znalosti a úzku spoluprácu všetkých oddelení v múzeách. Pri plánovaní digitalizácie v konkrétnom múzeu sa nemôžeme spoliehať na dokonalé, ideálne, univerzálne riešenia, pretože také neexistujú. Namiesto toho je potrebné robiť rozhodnutia o kompromisoch na základe čo najširšieho spektra vedomostí o tom, ako optimálne používať existujúce hardwarové a softwarové nástroje.

Dr Ana Carvalho & Alexandre Matos

ICOM Portugalsko, CIDOC (Medzinárodný výbor pre dokumentáciu ICOM)

Ana Carvalho je postgraduálnou výskumníčkou v Interdisciplinárnom centre pre históriu, kultúru a spoločnosť na univerzite v Évore v Portugalsku a súčasne výskumníčkou pre ICOM Portugalsko v projekte Mu.SA - Museum Sector Alliance (2016 – 2019). Na univerzite v Évore získala magisterský aj doktorandský titul z muzeológie. Je členkou edičnej rady portugalských vedeckých časopisov MIDAS, Museus e Estudos Interdisciplinares a samostatne publikovala Museus e Diversidade Cultural: Da Representação aos Públicos (2016), Os Museus e o Património Cultural Imaterial (2011) a ako editorka spolupracovala na publikáciách Participação: Partilhando a Responsabilidade (2016). V rokoch 2014 – 2018 sa tiež editorsky podieľala na bulletine, ktorý vydáva ICOM Portugalsko.

Alexandre Matos získal magisterský aj doktorandský titul z muzeológie na Univerzite v Porte (Portugalsko). V súčasnosti je riaditeľom oddelenia výskumu a ďalšieho vzdelávania v Sistemas do Futuro, Lda., pôsobí na Univerzite v Porte na Fakulte Vedy a techniky kulúrneho dedičstva. Súčasne je aj manažérom pre projekt ICOM Portugal Mu.SA - Museum Sector Alliance (2016-2019). V súčasnosti je členom výboru Národného komitétu ICOM Portugalsko a členom výboru CIDOC.

Posúvanie múzeí smerom k transformácii a zmene v digitálnom svete: náhľad do projektu Mu.SA.

Naša spoločnosť je čím ďalej tým závislejšia na digitálnych technológiách a preto niet pochýb o tom, že z toho vyplývajú nevyhnutné dôsledky aj pre oblasť múzeí. Výskum ukazuje, že vývoj technológie je jedným z faktorov, ktoré môže v budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou ovplyvniť múzeá podobne ako demografické zmeny, zvyšovanie mobility, odklon od verejného poriadku, udržateľnosť a participatívnosť. To, že je potrebné, aby sa múzeá adaptovali na zmeny v spoločnosti, hlavne aby sa chopili výziev, ktoré ponúka digitálny svet, už predvídali viaceré štúdie a správy formujúce verejné stratégie národných múzeí. To je aj prípad dokumentov ako Agenda 2026: Study on the Future of the Dutch Museum Sector (2010), Rapport de la Mission Musées do XXIe Siècle (2017), a správa z Veľkej Británie Culture is Digital (2018).

V tejto súvislosti je dôležité vyzdvihnúť potenciál digitálnych nástrojov pre múzeá nie ako výsledok ale ako jeden z prostriedkov na dosiahnutie ich strategických cieľov. Uznať vzostup digitálnych technológií ako jednej z hlavných úloh pre súčasné múzeá znamená aj uznať potrebu reflektovať s odstupom nové spôsoby ako zosúladiť novonadobudnuté vedomosti, zručnosti a meniacu sa mentalitu spoločnosti. Profesný rozvoj bude musieť reflektovať aj nové kompetencie spojené s digitálnymi technológiami ako súčasťou meniacej sa dynamiky a očakávaní súčasnej spoločnosti či už cez formálne vzdelávanie na univerzitách, alebo neformálne vzdelávanie formou celoživotného vzdelávania.

Vzrastajúca digitálna gramotnosť a sebadôvera múzejných profesionálov je dôležitým aspektom podpory digitálnej transformácie múzeí. To je kľúčový argument, ktorý stojí za vznikom projektu Mu.SA - Museum Sector Alliance (2016-2019) a európskeho projektu financovaného prostredníctvom programu Erasmus Plus zameraný na rozvoj digitálnych zručností v múzejnom sektore podporovaním prebiehajúcich vzdelávacích programov pre múzejných profesionálov v Grécku, Taliansku a Portugalsku. V našej prezentácii predstavíme ciele, výskum, metódy a výsledky projektu Mu.SA a rozoberieme kľúčové zistenia z prvej fázy výskumu prípadovej štúdie z Portugalska, ktorá sa zameriava na spomínané výzvy.

Mgr. Michal Čudrnák & Mgr. Petra Hanáková, PhD

Slovenská národná galéria, Bratislava

Michal Čudrnák pracuje v Slovenskej národnej galérii ako vedúci Oddelenia digitálnych zbierok a služieb. Podieľal sa na príprave informačného systému pre galérie CEDVU, spolu s tímom lab.SNG je zodpovedný za vývoj online katalógu výtvarných diel Web umenia a ďalších digitálnych produktov pre galérie a múzeá. Momentálne tiež pracuje v Slovenskom centre dizajnu, kde sa podieľa na zavedení nového systému pre správu zbierok a príprave novej web stránky.

Petra Hanáková je historička umenia a kurátorka. Absolvovala odbor Veda o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a získala aj bakalársky titul z Filmovej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracovala na Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied, na Katedre vied o umení Filmovej a televíznej fakulty VŠMU a na Inštitúte umenia a vedy Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2008 je kurátorkou zbierky iných médií v Slovenskej národnej galérii. Venuje sa teórii múzea, slovenskej filmovej a vizuálnej kultúre 20. storočia a súčasnosti a kurátorstvu výstav.

Čas-opis 1989

Čas-opis 1989, digitálny projekt Slovenskej národnej galérie ukazuje menej známu podobu Nežnej revolúcie. Vizuálnu kultúru novembra 89, hlavné idey a spôsoby ich komunikácie skúma prostredníctvom fotografií, plagátov, letákov, audio a video materiálov. Bohatý vizuálny materiál sprevádzajú komentáre aktérov a aktériek revolúcie, alebo odborníkov a odborníčiek na históriu.

V tematických celkoch môžu návštevníci na webovej stránke sledovať premenu verejného priestoru, médií a kultúrnych inštitúcií a s odstupom 30 rokov “deň po dni” pozorovať udalosti novembra prostredníctvom Čas-opisu – denníku konceptuálneho umelca Júliusa Kollera. V príspevku predstavíme proces vzniku webstránky – od počiatočných diskusií o forme, výbere materiálov, spolupráce s externistami, až po vývoj web stránky a prípravu kampane.

Judit Dorottya Csorba, M.A. & Erika Koltay, M.A.

Etnografické múzeum v Budapešti

Erika Koltay je etnografka a biologička. Vyštudovala na Univerzite Eötvös Loránd v Budapešti. Medzi jej hlavné odborné záujmy patrí múzejná pedagogika a muzeológia. V rokoch 1989 – 1992 pracovala v Semmelweis múzeu medicínskej histórie a v rokoch 1991 – 1993 učila etnobotaniku na Univerzite Eötvös Loránd v Budapešti. Od roku 1996 do roku 2000 pôsobila na sekretariáte Oddelenia terénnych výskumov v Maďarskej národopisnej spoločnosti. Od roku 1992 pracuje ako kurátorka v Etnografickom múzeu v Budapešti.

Judit Dorottya Csorba je kurátorka a filmárka. V roku 1990 vyštudovala históriu, angličtinu a etnografiu na Univerzite Eötvös Loránd v Budapešti a v roku 1991 vizuálnu antropológiu na Manchesterskej univerzite. V roku 1996 študovala dokumentárny film na Univerzite divadelného a filmového umenia v Budapešti. Medzi jej hlavné aktivity patrí kurátorstvo filmových a fotografických zbierok a tvorba dokumentárnych filmov. Od roku 1992 pracuje ako kurátorka v Etnografickom múzeu v Budapešti. Od roku 1995 do roku 1998 učila vizuálnu etnografiu na Univerzite v Miškolci a na Univerzite Eötvös Loránd v Budapešti (1992 – 1995). V rokoch 2013 – 2016 viedla oddelenie filmu a fotografie v Maďarskej národopisnej spoločnosti.

Multifunkčné použitie audio-vizuálnej dokumentácie v Etnografickom múzeu v Budapešti

Etnografické múzeum v Budapešti uchováva rozsiahlu zbierku audiovizuálnych materiálov. Pozostáva z tisícok metrov archívnych filmov, viac než 400 000 fotografií, tisícok audionahrávok a iných zbierok vrátane vizuálneho umenia. s digitalizáciou audio-vizuálnych zbierok sme začali pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy bola už značná časť zbierok konvertovaná a zahrnutá v databáze, ktorá bola vytvorená špeciálne pre potreby múzea s ohľadom na multifunkčnosť použitia obrazového a filmového materiálu či iných nahrávok. Vizuálne dokumenty boli počas takmer 150 ročnej histórie múzea využívané rôzne. Najčastejším spôsobom použitia bola prezentácia na výstavách so zámerom splniť technické požiadavky danej doby ako aj očakávania návštevníkov múzea. Okrem tradičných spôsobov prezentácie vizuálnych dokumentov na výstavách v poslednej dobe vzrástol záujem prezentovať aj digitálny obsah najmä v oblasti múzejnej pedagogiky, komunikácie, sociálnych médií a výskumu.

Najzávažnejšou požiadavkou zo strany verejnosti je sprístupnenie digitálneho dedičstva pre všetkých. Na splnení tejto dôležitej úlohy pracujú kurátori už dva roky a postupne pripravujú zdigitalizované dokumenty na zverejnenie na webovej stránke múzea. V nadchádzajúcich rokoch sa Etnografické múzeum bude sťahovať do nových priestorov a preto muselo zatvoriť výstavné priestory a bádateľne. Je však veľmi dôležité pokračovať v komunikácii s bývalými a dúfame, že aj budúcimi návštevníkmi múzea a bádateľmi. Aj preto sú archívne filmy, obrazy a novšie vizuálne dokumenty prispôsobené na použitie v rámci e-learningových programov, virtuálnych výstav a výskumných prezentácii. Táto aktivita pomáha nie len komunikácii s návštevníkmi ale súčasne aj chrániť hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo. Naša prezentácia ukazuje príklady najnovších projektov reflektujúcich zmeny v použití audiovizuálnych materiálov, ktoré si vyžiadala digitálna revolúcia v múzeách ako aj špecifickú situáciu múzea, ktoré sa sťahuje do nových priestorov.

PhDr. Jan Dolák, PhD

Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava

Jan Dolák vystudoval historii, muzeologii a archeologii v Brně. Nejprve vedoucí pracovník několika českých muzeí, v letech 2002 – 2014 vedoucí UNESCO Chair of Museology and World Heritage na Masarykově univerzitě v Brně, nyní odborný asistent na Katedře etnologie a muzeologie Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě. Aktivní v Mezinárodní komisi pro muzeologii – ICOFOM, člen redakčních rad vědeckých časopisů, organizátor mezinárodních konferencí, často přednáší doma i v zahraničí. Autor více jak sto vědeckých prací včetně několika monografií. Jeho práce byly přeloženy do angličtiny, ruštiny, čínštiny, francouzštiny, portugalštiny a němčiny. Bývalý předseda Asociace muzeí a galerií České republiky, dnes předseda muzeologické komise AMG. Ve své vědecké práci se zaměřuje na teoretickou muzeologii, sbírkotvornou a prezentační činnost muzeí, dějiny muzejní kultury a muzejní management a marketing.

Digitalizace pro muzejníky nebo pro veřejnost?

Za uplynulých třicet let došlo ke zcela zásadním změnám celé naší společnosti, které se nemohly vyhnout ani světu muzeí. Naštěstí nedošlo ke zcela zásadním změnám či radikálnímu zaměření muzeí z hlediska sbírkotvorné činnosti, logicky však nastala výměna muzejního managementu a odborných pracovníků. s jejich profesními znalostmi oborů, které vystudovali (historie, archeologie, přírodní vědy a pod.) můžeme být většinou spokojeni, s váháním bychom však mohli mluvit o pokroku z hlediska prohlubování jejich znalostí muzeologie. Došlo ke zřetelnému, byť stále nedostatečnému, posunu ve vybavení muzeí novou technikou, opravují se budovy, staví nové depozitáře a pod. Množí se odborná pojednání reflektující i zahraniční literaturu, bohužel často na kolísavé úrovni. Budují se nové expozice, byť koncepčně stále vycházejí často ze starších přístupů. Snad nejviditelnější změnou je nástup nové techniky, bez které si už neumíme představit práci všech pracovníků muzeí, od prodavače vstupenek, pracovníků dokumentace či tiskového oddělení, přes konzervátory, po kurátory a management. Nové technické metody, včetně těch digitálních jsou většinou organicky implantovány do expozic a výstav, oživují webové stránky muzeí a pod., což je jistě správné.

Jak však dále pokračovat v digitalizaci sbírek? O jejích přínosech v rámci vnitřního chodu muzea netřeba pochybovat. Vede cesta digitalizace sbírek ke vzdělanostní a konkurenceschopné společnosti přes badatele či přes žáky a studenty škol? Mají být texty v digitalizačních projektech poetické či vědecky striktní? Máme realizovat vizualizaci dalších jednotlivostí nebo spíše celků, ve kterých hrají předměty významnou roli?

Dr Michael Faber

AVICOM (Medzinárodný výbor pre nové technológie, audiovizuálne a sociálne médiá ICOM)

Michael Faber pôsobil v rokoch 1980 -1983 ako odborný asistent v Národnopisnom ústave (Kultúrna antropológia) na univerzite v Bonne. Kurátorsky pripravil niekoľko výstav v Nemecku a Švajčiarsku. Od roku 1983 do roku 2018 pracoval v LVR-Freilichtmuseum Kommern. Bol zodpovedný najmä za múzejnú pedagogiku, produkciu mediálnych výstupov, výstavy, tréning zamestnancov, manažovanie eventov. V rokoch 1995 – 2018 pôsobil ako zástupca riaditeľa tejto inštitúcie. Je členom zakladajúceho výboru AVICOM. V rokoch 1991 – 1998 a 2013 – 2019 bol viceprezidentom výboru AVICOM a v období 2019 – 2022 je jeho prezidentom. Od roku 2019 je tiež členom Nemeckého národného výboru ICOM a ako konzultant sa zameriava najmä na agendu: “Manažment živelných pohrôm v múzeách a kultúrnych lokalitách”.

Bez Instawalk a virtuálnej reality už ani na krok? Provokatívne a veľmi osobné zamyslenie sa nad zmyslom a nezmyselnosťou použitia a zneužitia nových médií v kontexte múzeí

V prvej časti prezentácia načrtáva vývoj a zmeny v úlohách výboru AVICOM od jeho založenia v deväťdesiatych rokoch. Na medzinárodnej úrovni si AVICOM kladie za úlohu podporovať komunikáciu medzi múzeami a špecialistami na prácu s médiami, upozorňovať na inovatívne, priekopnícke projekty a produkty. Práve tým sa AVICOM čoraz častejšie konfrontuje s potrebou kriticky reflektovať práve vývoj v oblasti médií. Sú múzeá pod tlakom vzhľadom ku globálnemu vývoju médií a zmenám v komunikácii? Ako to ovplyvňuje prácu v múzeách, ich manažment, zamestnancov či rozpočet? Menia sa klasické štandardy zbierkotvorby, ochrany, výskumu a sprostredkovania? Hrá ešte originál a autenticita nejakú úlohu? Alebo sa stal efekt určujúcim kritériom múzejnej kvality? Nemali by byť múzeá rezerváciami v kyber svete?

Druhá časť prezentácie sa kriticky zaoberá spôsobmi akými sú využívané digitálne a sociálne médiá v múzejnom kontexte: Použitie digitálnych a sociálnych médií, animované a interaktívne médiá, virtuálna či rozšírená realita alebo ponuka špeciálnych mediálnych eventov musí byť súčasťou celkovej múzejnej koncepcie, nie prídavkom k nej. Koncepčná koordinácia médií s ostatnými formami prezentácie a sprostredkovania je pre múzeá nevyhnutnosťou. Nakoniec ešte zostáva otázka orientácie na cieľové skupiny. s akými médiami je možné osloviť cieľové skupiny a akými ich môžu múzeá pritiahnuť či dokonca zapojiť do práce v múzeu. Môžu médiá prekonať sociálne a kultúrne medzery a zapojiť aj ľudí so špecifickými potrebami? Nezostáva osobný kontakt medzi návštevníkmi a múzejným personálom garanciou «zážitku z múzea» a teda aj garanciou úspechu múzea?

Mag. Hilde Fuchs

MuseumORTH, Orth an der Donau

Hilde Fuchs študovala na Škole módy na zámku Hetzendorf (1984) a následne na Akadémii úžitkového umenia vo Viedni (1990). Od roku 1987 organizovala workshop experimentálneho dramatického umenia, zameraný na pokračovanie metódy J. Grotowského. Pracovala aj v oblasti kostýmového a scénického výtvarníctva s realizáciami vo Viedni, Salzburgu, Budapešti a Lisabone. V rámci svojej tvorby experimentovala s interiérovými inštaláciami, audio či video inštaláciami, objektami, projektami vo verejnom priestore a performanciami. V roku 2002 získala prvú cenu “Karl Hofer Prize” – Universität der Künste Berlin a v roku 2004 získala grant kancelárie rakúskeho federálneho kancelára na “ISCP-Program” v New Yorku. V roku 2018 získala štátny grant kancelárie rakúskeho federálneho kancelára pre vizuálne umenie. Od roku 2005 pracuje ako kurátorka a manažérka v MuseumORTH, Orth an der Donau v Dolnom Rakúsku.

MARCHFELD – tu a tam. Región na oboch stranách Moravy / Hľadanie stôp, skokov v čase a umeleckých stratégií

MuseumORTH na zámku Orth (otvorené v roku 2007) prezentuje regionálnu kultúrnu históriu prostredníctvom interdisciplinárneho zážitku. Ponúka nesúrodé zázemie s tematicky súčasnými a umelecky náročnými realizáciami. Program sa člení na tri tematické okruhy: Miestna kultúra, Renesančný zámok Orth a Súčasné umenie. Séria kurátorských výstav s názvom «Každodenná kultúra a súčasné umenie» sa uskutočňuje dvakrát do roka. Cieľom je vytvoriť živý kontext so súčasnosťou a sprístupniť súčasné umenie širšiemu publiku.

Pri príležitosti 30. Výročia pádu železnej opony je témou sezóny 2019 MARCHFELD – tu a tam. Región na oboch stranách Moravy. Špeciálna výstava skúma dejovú niť vedúcu k podobnostiam “tu a tam”. Výstava je pripravená v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici (Slovensko) a dvadsiatimi samosprávnymi krajmi na oboch stranách Moravy.

Dr Henrietta Galambos

Múzeum krásnych umení, Budapešť

Henrietta Galambos je vedúcou právneho oddelenia v Múzeu krásnych umení v Budapešti. Má právne vzdelanie z Univerzity v Szegede a absolvovala šúdium právnych aspektov umenia a manažmentu na Inštitúte pre umenie a právo v Londýne. Má rozsiahle skúsenosti s prácou pre UNESCO a v pracovnej skupine zriadenej pre mobility a zbierky (European Union OMC Expert Working Group on the Mobility of Collections 1), v Sieti európskych múzejných organiácii NEMO (Network of European Museum Organisations) a špeciálne s Európskou skupinou registrárov (European Registrars’ Group). Je jednou zo zakladajúcich členiek projektu aktívne zbierky krajín V4 (V4 Active Collections Project 2) a je tiež členkou Základnej skupiny zriadenej pre tento projekt. Je hosťujúcou profesorkou na katolíckej univerzite Petra Pázmányho, kde učí múzejný manažment. Pravidelne sa aktívne zúčastňuje na konferenciách a kurzoch zaoberajúcich sa múzejným právom a právnymi aspektami manažmentu zbierok.

Aktívne zbierky – vízia pre lepšie a plošnejšie využitie múzejných zbierok

Európska únia sa za posledné dve desaťročia podrobne zaoberala témou zbierok, ich mobility aj prostredníctvom aktívnej účasti expertov z krajín Vyšehradskej skupiny. Počas tohto procesu zorganizovala mnohé konferencie a vydala viacero publikácii na danú tému. Ich cieľom bolo definovať právne a administratívne prekážky pre mobilitu zbierok, preskúmať najlepšiu prax a teoretické východiská, ktoré by umožnili európskym návštevníkom múzeí prístup k väčšiemu množstvu rôznych vzácnych zbierok európskeho kultúrneho dedičstva. Prirodzeným dôsledkom nenahraditeľnej práce expertov na mobilitu zbierok je projekt Aktívne zbierky (Active Collections Project), ktorý sa zaoberá novými prístupmi k zbierkam a aktivitám, ktoré s nimi súvisia, v súlade s nárokmi 21. storočia na udržateľnosť a potrebu znižovania nákladov.

Pred dvadsiatimi rokmi panoval všeobecný názor, že organizovanie nákladných medzinárodných výstavných projektov bol najefektívnejší spôsob ako zdieľať kultúrne dedičstvo. Teraz sa dostávajú do popredia témy ako strategické plánovanie, určovanie dôležitosti zbierok, nákupná politika (so špeciálnym ohľadom na zdieľané nákupy viacerých organizácii), vyraďovanie zbierok a ich odpredaj z múzeí, dlhodobé výpožičky, putovné výstavy, digitalizácia a zapájanie múzejnej komunity. Príspevok sa zaoberá najmä právnymi aspektami týchto tém so špeciálnym ohľadom na digitálne kultúrne dedičstvo a pokúsi sa ich ilustrovať prostredníctvom príkladov z nedávnej múzejnej praxe z celého sveta.

Paulina Gwoździewicz-Matan, PhD

Fakulta práva a administratívy, Sliezska univerzita v Katoviciach

Paulina Gwoździewicz-Matan je odbornou asistentkou na Katedre občianskeho a súkromného medzinárodného práva na Fakulte práva a administratívy na Slizezskej univerzite v Katoviciach. Zároveň poskytuje právne poradenstvo pre kultúrne inštitúcie v právnej firme Kancelaria Matan. Zaoberá sa výskumom autorského práva a práva v oblasti kultúrneho dedičstva. Je autorkou viacerých publikácií zaoberajúcich sa oblasťou fungovania trhu s umením a využiti a autorského práva v kultúrnych inštitúciách. Aktívne sa zúčastnila mnohých domácich aj medzinárodných konferencií, seminárov a tréningov. Spolupracuje s poľským Národným inštitútom pre muzeológiu a verejné zbierky. Dvakrát bola súčasťou expertnej skupiny Ministerstva národného kultúrneho dedičstva pre vyjednávanie návrhu zmeny Zákona o múzeách.

Právne aspekty digitalizácie v múzeách

Múzeá čelia v digitálnom veku novým výzvam. Tradičné zbierky sa menia na digitálne kópie a dostávajú sa na webové stránky múzeí. Podľa rozsahu práv na duševné vlastníctvo, ktorými múzeum disponuje, môže časť zo zdigitalizovaných diel zverejniť a časť nie. Kultúrne inštitúcie, ktoré si chcú plniť svoje poslanie a chcú umožniť prístup k svojim zbierkam na výskum a vzdelávanie, často považujú túto svoju úlohu za fundamentálnu. Avšak, kým je autorský zákon v platnosti, múzeá sa podľa neho musia riadiť. Príspevok sa zaoberá problematikou toho, čo je dovolené v bežnej múzejnej prevádzke, aké výnimky môžu kultúrne inštitúcie využiť na vystavovanie zbierok v online priestore a do akej miery reguluje túto činnosť nová Smernica o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu.

Mgr. Jakub Jareš, Ph.D.

Ústav pro studium totalitních režimů, Praha

Jakub Jareš je historik, kurátor a publicista, působí v Ústavu pro studium totalitních režimů v Praze, kde se věnuje výzkumu prezentace soudobých dějin v českých muzeích. Jako kurátor na volné noze má projekt exponaut.cz; v poslední době připravoval expozice a historické projekty pro Národní zemědělské muzeum, Univerzitu Karlovu, Českou filharmonii a Českou televizi. Je členem redakčních rad časopisů Paměť a dějiny a Cultures of History Forum.

Česká a slovenská muzea v evropském kontextu

Česká a slovenská muzea se od roku 1989 vyvíjejí v kontextu evropského a světového muzejnictví. Po třiceti letech od revoluce je vhodný okamžik pro bilancování, v jakém stavu se naše muzea nachází. Na pozadí pěti vybraných fenoménů řešených v evropském a globálním kontextu budu hledat podobnosti a rozdíly domácího vývoje: 1) Jak se v česko-slovenském prostředí odrážely a odráží podněty nové muzeologie? 2) Zažíváme podobný rozvoj paměťových muzeí (memorial museums) jako se to děje v globálním měřítku? 3) Proč se našim zemím dosud vyhnul muzejní boom, jaký můžeme pozorovat v sousedním Německu, Polsku, anebo třeba v Estonsku?, 4) Jakou podobu má v našem prostředí nástup nových technologií?, 5) a konečně: má smysl v českých a slovenských podmínkách navazovat na dekolonizační debaty vedené v západních zemích?

Ing. Pavel Jirásek

Culture Tech s.r.o., Muzeum města Brna

Pavel Jirásek byl do roku 2006 ředitelem odboru ochrany movitého kulturního dědictví, muzeí a galerií MK ČR (od r. 1999). Je jedním z hlavních tvůrců programu Integrovaný systém ochrany movitého kulturního dědictví MK ČR. Zúčastnil se jako konzultant, koordinátor i zpracovatel celé řady projektů v oblasti ochrany a prezentace kulturního dědictví a kreativního průmyslu. Má praktické zkušenosti jak s přípravou strategických materiálů pro MK ČR, tak s využíváním programů Evropské komise, Finančních mechanismů EHP/Norska a Strukturálních fondů EU pro podporu projektů kulturních organizací, vlastníků sbírek muzejní povahy a památkových objektů. Od roku 2001 do roku 2007 byl předsedou výkonného výboru Mezinárodní sekce pro bezpečnost kulturních institucí při Mezinárodní radě muzeí ICMS ICOM, v letech 2006 – 2009 předsedou Rady Centru pro dokumentaci majetkových převodů kulturních statků obětí II. světové války při Ústavu pro soudobé dějiny v.v.i. Akademie věd ČR, od roku 2015 je členem předsednictva ČV Icom a dlouhodobě působí ve výkonném výboru Komise pro bezpečnost v muzeích AMG ČR. Publikuje doma i v zahraničí zejména na téma ochrany kulturního dědictví, dále na témata rozvoje kulturních institucí a restitucí kulturních statků. Byl a je zapojen do řady projektů organizovaných UNESCO, ICOM, Radou Evropy, AMG ČR, Evropskou komisí. Jeho konzultační práce zahrnuje významné kulturní instituce. Je zapojen do řešení projektů z oblasti výzkumu a vývoje.

Ochrana kulturního dědictví a rozvoj IT po pádu železné opony

Otevření hranic po pádu železné opony ukázalo na nepřipravenost kulturních a církevních institucí čelit náporu kriminální činnosti. Vývoj krádeží po revoluci v roce 1989 byl hrozivý. Otevření hranic pomohlo bohužel i zrychlenému a téměř nekontrolovatelnému pohybu kulturních statků, povětšině ukradených. Nenasycený trh v bohatších zemích snadno absorboval příliv uměleckých předmětů ze zemí bývalého komunistického bloku. K omezení krádeží přispěla i fotodokumentace a digitalizace ohrožených kulturních předmětů, vč. budování speciálních přenosových sítí. z ochrany kulturního dědictví se stalo také politikum. V reakci na tento nepříznivý trend připravilo v polovině roku 1991 Ministerstvo kultury materiál, který vláda po poměrně dlouhých jednáních přijala jako „Soubor opatření pro snížení kritické situace ochrany sbírek, expozic a depozitářů, muzeí, galerií a památkových objektů v ČR“.

V roce 1992 byla politicky prosazena změna rozpočtu a část prostředků určená na zabezpečení objektů byla vyčleněna na nákup výpočetní techniky a videotechniky. Pomocí této techniky pak pořízená dokumentace posloužila k vytvoření speciální databáze zmizelých předmětů. Ve stejném roce (1992) se začaly vyvíjet a postupně instalovat pulty centralizované ochrany na její jednotlivá okresní ředitelství. Do tohoto systému se aktivně zapojily i kulturní instituce a s většími či menšími úpravami systém funguje dodnes. Díky této policejní radiové a telekomunikační síti (dnes na digitální platformě) jsou stovky kulturních objektů bezplatně připojeny na policejní pulty centralizované ochrany. V uplynulých téměř třiceti letech se díky významné podpoře zabezpečení objektů ze státního rozpočtu prostřednictvím programového finacování podařilo riziko ohrožení movitého kulturního dědictví krádežemi nikoliv zcela eliminovat, ale alespoň snížit. Prudký rozvoj digitálních technologií významně přispěl ke zvýšení úrovní ochrany kulturního dědictví. Na druhé straně se podíl státních prostředků do podpory jeho zabezpečení v posledních letech výrazně snižuje.

Mgr. Martina Lehmannová

Památník Lidice

Martina Lehmannová po studiích na Filozofické fakultě Masarykovy univerzity pracovala v institucích umělecky i historicky zaměřených. V Moravské galerii v Brně, Muzeu hlavního města Prahy i v Umělecko-průmyslovém muzeu v Praze se odborně i organizačně podílela na přípravě řady stálých expozic a tuzemských i mezinárodních výstavních projektů, je autorkou odborných i populárních publikací s uměleckou i historickou tematikou. Podílela se na obnově vlastní vily Dušana Jurkoviče v Brně, připravovala stálou expozici v rodném domě Josefa Hoffmanna v Brtnici, stálou expozici Řemesla v pořádku, Historie profesního sdružování řemeslníků ve Ctěnicích, nebo vedla projekt konzervování-restaurování tapiserií ze sbírek Uměleckoprůmyslového muzea v Praze. V roce 2017 se stala ředitelkou Památníku Lidice. Od roku 2007 je členkou ICOMu a od roku 2015 předsedkyní Českého výboru ICOM.

Připomínání památky obce Lidice ve virtuálním světě

Dne 10. 6. 1942 se odehrála lidická tragédie. Muži byli zastřeleni, ženy odeslány do koncentračního tábora v Ravensbrücku, několik málo bylo vybráno k poněmčení, většina brutálně usmrcena výfukovými plyny v autech v polském Chelmnu. Obec byla vyrabovaná, vypálená, velké stavby a hřbitov vyhozeny do vzduchu, sutinami byl zavezen rybník. Po nějaké době byla vytvořena na místě obce planina. Tiskly se nové mapy bez vyznačení obce Lidice. Dne 10. 6. 1945 se konala první lidická tryzna a na ní byla vyhlášena obnova obce. Na její obnově se podílel doslova celý svět a mezinárodní charakter měly i další aktivity jako založení růžového sadu, lidické sbírky moderního umění nebo založení Mezinárodní dětské výtvarné výstavy Lidice.

Po roce 1989 zažily Lidice strmý pád z výsluní pozornosti do zapomnění. Alarmující situaci vyřešilo ministerstvo kultury převzetím správy Památníku Lidice v roce 2000. Tradiční aktivity byly obnoveny a přidány další. Jejich rozvoj, či dokonce vznik úzce souvisí s možnostmi virtuálního světa. Tím hlavním pozitivem je zpřístupnění. Mezinárodní dětská výtvarná výstava Lidice je od roku 2003 dokumentovaná digitálně a její výsledky jsou publikovány na webu a tím pádem se s nimi mohou seznámit okamžitě všichni účastníci, ať jsou z Česka, Slovenska nebo Indonézie.

Speciálním projektem, jehož podstata je založena na existenci internetu je Mezinárodní vědomostní soutěž Lidice pro 21. století založená roku 2006. Zprostředkovává žákům základních a středních škol téma Lidic, druhé světové války a témata související. Odpovědi na všechny otázky musí být také přístupné na internetu. Děti, které se soutěže zúčastní, nutně nemusí do Lidic jezdit. Vše si najdou ve virtuálním světě. Soutěž je učí nejen data, ale také jak s nimi pracovat, rozpoznávat, kriticky myslet.

PhDr. Peter Maráky

Pamiatkový úrad SR – redakcia Pamiatky a múzeá, Bratislava

Peter Maráky je etnograf, pamiatkar a muzeológ. V roku 1974 ukončil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a rigoróznu skúšku zložil v roku 1981. V priebehu rokov 1975 až 2009 bol riaditeľom viacerých regionálnych, špecializovaných a celoštátnych pamäťových organizácií a v rokoch 1998 – 2002 bol generálnym riaditeľom sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR. Od roku 1991 až doteraz je šéfredaktorom časopisu Pamiatky a múzeá.

Zvody a riziká neriadenenej dynamiky zmien v múzejníctve

Stručná charakteristika situácie v slovenskom múzejníctve na konci osemdesiatych rokov 20. storočia. (Re)organizačný chaos po zmene režimu. Liberalizácia jednotlivých múzejných činností po Nežnej revolúcii: selekcia a zbieranie bez hraníc (a bez peňazí), zmeny v zameraní zbierkotvornej činnosti, priestorové problémy a ich riešenia. Zriaďovanie nových múzeí. Tridsaťročná dramaturgická nekoncepčnosť prezentačnej činnosti. Múzeum a reklama. Personálny prepad. Prechodný odklon od vzdelávacích aktivít múzeí a súčasné očarenie múzejnou pedagogikou. Problémy s informatizáciou a stagnujúca legislatíva. Digitalizácia zbierok ako priorita odboru? Peripetie reštaurovania, konzervovania, preparovania. Animácie a “bojnická cesta”. Múzeá a trh. Nadbytok strategických koncepcií namiesto efektívnej koordinácie a plánovania. Fondy a sponzoring. Pokusy o štandardizáciu múzeí. Zrod vysokoškolskej špecializácie a výuka muzeológie versus požiadavky praxe. Stav múzejnej “siete” a zriaďovateľská štruktúra múzeí v SR v súčasnosti. Východiská z bludného kruhu slovenského múzejníctva po 30 rokoch.

PhDr. Dalibor Mikulík

Hrad Ľubovňa, Stará Ľubovňa

Dalibor Mikulík vyštudoval históriu – filozofiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Po jej ukončení v roku 2003 nastúpil do Ľubovnianskeho múzea – hradu na pozíciu správcu hradu. Od roku 2011 je riaditeľom múzea, ktoré spravuje stredoveký hrad, múzeum ľudovej architektúry pod hradom a barokové podhradie (42 objektov). V odbornej činnosti sa venuje šľachtickému rodu Raisz – Lublóvary, ktorý vlastnil hradné panstvo v 19. storočí. Jeho hlavnou aktivitou je kontinuálna obnova hradu Ľubovňa, dostavba múzea ľudovej architektúry, ako aj prezentačno–popularizačná činnosť múzea.

Gotický hrad Ľubovňa a archeologické nálezy prezentované formou hologramu

Príspevok približuje využitie moderných digitálnych technológií na prezentačné účely smerom k návštevníkom múzea. Na základe torza okom viditeľnej architektúry horného hradu Ľubovňa si len málokto vie predstaviť jeho podobu v čase gotiky. Využitie animácie na základe dôveryhodných historických podkladov dáva jedinečnú možnosť prezentovať exteriér a interiér hradu Ľubovňa. Cieľom prezentácie je poukázať na prepojenie/komunikáciu historických prameňov (mapy, archívne dokumenty) a digitálnej doby. Pramene slúžili ako hlavný podklad na záverečný digitálny 3D hologram. Záverom prezentácie bude krátke premietnutie videa: Ako sa 3D hologram gotického hradu Ľubovňa vyrábal.

Sarah Dominique Orlandi

ICOM Taliansko – Výskumná skupina pre digitálne kultúrne dedičstvo
Spoluautori: Gianfranco Calandra, Vincenza Ferrara, Anna Maria Marras, Sara Radice, Enrico Eraldo Bertacchini, Valentino Nizzo, Tiziana Maffei

Výskumná skupina pre digitálne kultúrne dedičstvo vznikla v roku 2015 pod záštitou Talianskeho národného výboru ICOM. Pozostáva z piatich profesionálov s interdisciplinárnym zameraním v oblasti kultúrneho dedičstva. Sarah Dominique Orlandi je zakladateľkou a koordinátorkou, ďalej sú to Gianfranco Calandra, Vincenza Ferrara, Anna Maria Marras a Sara Radice. Výskum sa zameriava na webové stratégie múzeí, vytváranie nástrojov na ich propagáciu, vlastné vyhodnotenie dosiahnutých výsledkov a plánovanie. Práca, ktorú táto výskumná skupina doteraz vykonala, je v súlade s týmito cieľmi. „Uvedomujeme si, že jednou z najväčších výziev pre dnešné kultúrne inštitúcie je, ako definovať, merať a hodnotiť ich efektivitu na webe.

Naša výskumná skupina sa rozhodla definovať učité parametre, aby umožnila hlbšie pozorovanie. Náš prieskum má dvojaký cieľ: poskytnúť múzeám a kultúrnym inštitúciám praktické nástroje na analýzu a monitoring ich strategickej online orientácie a tiež vytvoriť nástroj, ktorý predpokladá a podporuje implementáciu webovej stratégie. Aby sme zozbierali dáta pre kvantitatívnu analýzu, prieskum sme propagovali s podporou Ministerstva kultúry na národnej úrovni. Dohoda o spolupráci s Ministerstvom kultúry podpísaná v roku 2017 sa opiera o spoluprácu MiBAC a ICOM spoluprácu z roku 2015 a jedným z najdôležitejších bodov tejto dohody je vytvorenie ‘definície národných štandardov pre múzeá’ a umožnila nám do prieskumu zahrnúť veľké množstvo inštitúcii. Dáta, ktoré sme získali, analyzoval Enrico Bertacchini z Univerzity v Turíne. Projekt podporili aj Tiziana Maffei, prezidentka ICOM Taliansko a Valentino Nizzo, riaditeľ ETRU Museo Nazionale Etrusco.

Našou úlohou je teraz rozširovať a publikovať text s detailami WSS - Web Strategy Scheme (schémy webovej stratégie), v ktorej podrobne rozoberieme 17 parametrov a vydáme ju ako publikáciu talianskeho národného výboru ICOM“.

Webové stratégie múzeí: taliansky prieskum stimuluje nové vízie

Cieľom múzea je pritiahnuť nových návštevníkov a nájsť nové spôsoby, ako zveľaďovať kultúru a konsolidovať vzťahy s existujúcimi návštevníkmi prístupným, priateľským a participatívnym spôsobom. Web poskytuje múzeám ďalšie nástroje, ako môžu dosiahnuť a upevniť ‘komunitu kultúrneho dedičstva’. Tento cieľ bol stanovený aj na Zhromaždení o hodnote kultúrneho dedičstva pre spoločnosť vo Fare v roku 2005. Dobre definovaná online stratégia je jedným z kľúčových bodov v celkovej komunikačnej stratégii každého múzea. Aj preto môže byť definovanie online stratégie, ktorá by vyhovovala poslaniu daného múzea, náročné.

Od ‘narodenia’ webu ubehlo 30 rokov a hoci ho všetci používame, veľmi málo ľudí pozná toho, kto web vytvoril - Tim Berners-Lee. Web bol vytvorený s ohľadom na používateľov a hoci má veľmi presné pravidlá fungovania, od začiatku mal vizionársky zámer siahajúci ďaleko do budúcnosti. Koľko vieme o týchto pravidlách? a aj keď je web dobrá príležitosť, jednou z výziev, ktorým musia kultúrne inštitúcie čeliť je ako definovať, merať a hodniť ich efektivitu pri používaní tohto nástroja.

Kati Price, MA

Victoria and Albert Museum, Londýn

Kati Price vedie edičné oddelenie a oddelenie digitálnych médií vo Victoria and Albert Museum. Má na starosti tím ľudí, ktorí sa zaoberajú technológiou, dizajnom aj obsahom. Je zodpovedná za značku a užívateľskú skúsenosť (UX) digitálneho V&A. Dohliada na zadávanie obsahu produkcie od digitálnych až k printovým výstupom. Kati sa zameriavala najmä na obsah a komunikáciu a má skúsenosti s PR a marketingom digitálnych médií. Vyštudovala dizajn na V&A/Royal College of Art a za posledných 20 rokov pracovala pre viacero organizácií zaoberajúcich sa dizajnom od neziskových, ako Design Council či Sorrell Foundation (charitatívna dizajnérska organizácia), až po komerčné SCP a Vitsoe. Zaoberá sa najmä dizajnom zameraným na používateľa a zaujíma ju obsah a digitálne rozhranie. Spolupracovala na ocenených digitálnych produktoch a službách. Je mentorkou a lektorkou a pravidelne prednáša na medzinárodných konferenciách.

Rozvoj a revolúcia – digitálne múzeum

Vzostup digitálneho tímu v rámci múzea je dôsledkom prudkého rozvoja a niekoľkých revolučných momentov za posledných 20 rokov. Kati Price, vedúca oddelenia digitálnych médií a edičnej činnosti vo V&A, mapuje cestu múzeí digitalizáciou, smerom k plne prepojeným digitálnym oddeleniam, ktoré nachádzame dnes v múzeách. Skúma digitálnu budúcnosť múzeí, v ktorých zostáva rozprávanie v centre pozornosti, ale kde digitálne zručnosti zamestnancov zabezpečujú dokonalé prepojenie všetkých oddelení a kde sú digitálne výstupy skutočne zladené s celkovým poslaním organizácie.

PhDr. Magdalena Izabella Sacha

Gdaňská univerzita

Magdalena Sacha študovala poľskú a nemeckú filológiu vo Varšave a Gdańsku a v roku 2004 získala doktorát za svoju prácu zameranú na kultúrny život väzňov v nacistickom koncentračnom tábore Buchenwald v rokoch 1937 a 1945. Od roku 2004 pracuje ako asistentka pre výskum v Inštitúte kultúrnych štúdií na Univerzite v Gdańsku a učí teóriu kultúry, regionálnu a poľskú kultúrnu históriu a muzeológiu. Od roku 2001 do roku 2009 bola riaditeľkou Regionálneho múzea v Krokowe v severnom Poľsku, ktoré bolo súčasťou Múzea západného Pruska v nemeckom Warendorfe. V roku 2017 sa podieľala na výstave “Luther in Gdynia?” v mestskom múzeu v Gdyni. Od roku 2017 je členkou múzejného výboru v Múzeu Horného Sliezska v Bytom. Vo svojom výskume sa venuje analýze prítomnosti sociálnych a náboženských menšín v priestoroch múzejných výstav so zameraním na vysídlené osoby.

Východné hranice Poľska: stratené v histórii ale stále živé vo virtuálnej výstave?

Cieľom príspevku je skúmať formy prezentácie „stratených domovov” a skúsenosti s vyhostením v poľských virtuálnych múzeách a vo výstavách o “Kresy” (bývalá východná hranica predvojnovej poľskej republiky). Historický kontext: počas druhej svetovej vojny stratilo Poľsko asi 50% svojho územia na východe v prospech sovietskych republík ako Ukrajina, Bielorusko a Litva a viac než dva milióny Poliakov sa muselo presídliť do takzvaných “znovuobnovených teritórií” na západe (bývalom východnom Nemecku, teraz západnej časti Poľska). Popri strate “Kresy” Poľsko stratilo aj dôležité centrá poľskej kultúry ako sú Vilnius a Ľvov (univerzitné mestá) s obdivuhodnými múzejnými zbierkami. Situácia pred rokom 1989: počas komunizmu musela byť trauma, ktorú z toho Poliaci mali, na verejnosti skrývaná. Akákoľvek asociácia s presídľovaním bola zakázaná. Napriek nesmiernej dôležitosti kultúry v pohraničných oblastiach pre celkovú históriu a mentalitu poľskej spoločnosti táto kapitola dejín musela byť zamlčaná – predovšetkým vo verejnom priestore, teda v múzeách a na výstavách.

Zmeny po roku 1989: prvé výstavy o “Kresy” sa objavili počas „karnevalu Solidarity“ v rokoch 1980-1981. Ale až po roku 1989 sa podarilo prezentovať tému násilného presídlenia po druhej svetovej vojne. Veľa poľských múzeí organizovalo výstavy o kultúre bývalých východných hraníc a “novom živote” vysťahovaných na západe. z politických a ekonomických dôvodov však neexistovali oficiálne štátne nariadenia týkajúce sa tejto oblasti a všetky výstavné projekty boli realizované vďaka iniciatíve múzejných pracovníkov pochádzajúcich z pohraničných oblastí. V súčasnosti existujú aj “divoké múzeá” (súkromné) a mnohé výstavy virtuálne dokumentujúce toto obdobie a i virtuálne múzeá “Kresy” (f.e. kresy-siberia.org). Hlavným cieľom prezentácie je analýza formy a stratégie týchto virtuálnych výstav v Poľsku a ich porovnanie s podobným historickým procesom v povojnovom Nemecku, kde presídlení Nemci vytvorili 590 múzejných inštitúcií venovaných kultúre a histórii Nemcov v predvojnovej východnej a strednej Európe.

Dr Janos Tari, PhD

AVICOM (Medzinárodný výbor pre nové technológie, audiovizuálne a sociálne médiá ICOM), Budapešť

Janos Tari je vedúci oddelenia Filmového štúdia a archívu v Etnografickom múzeu v Budapešti, kde pracoval od roku 1981 ako kurátor a od roku 1990 ako vedúci oddelenia. Ako kameraman režíruje a natáča dokumentárne filmy z rôznych oblastí, organizuje výstavy o histórii etnograficky zameranej kinematografie. Je redaktorom multimediálneho a internetového etnografického filmového katalógu, ktorý vydáva Etnografické múzeum. Spolupracuje na projekte reštaurovania a digitalizácie archívnych etnografických filmových záznamov. Študoval maďarský jazyk a literatúru a etnografiu na univerzite Eötvös Loránd (1976 – 1982) a na tej istej univerzite získal v roku 1983 aj magisterský titul zo sociológie. V rokoch 1987 až 1990 vyštudoval réžiu a kinematografiu na Divadelnej a filmovej akadémii a neskôr absolvoval aj ročné štúdium na Národnej filmovej a televíznej škole v Beaconsfielde (1990-1991). Doktorát obhájil v roku 2001 na univerzite Eötvös Loránd. Od roku 1992 je členom AVICOM a vyše dvadsať rokov je aj členom výboru tohto komitétu.

Vizuálne trendy v ocenených projektoch festivalu AVICOM f@imp (Festival medzinárodného audiovizuálneho a multimediálneho dedičstva)

Hlavným cieľom Festivalu medzinárodného audiovizuálneho a multimediálneho dedičstva organizovaného AVICOM, je vybrať a oceniť tých najlepších spomedzi inštitúcií, ktoré zapájajú audiovizuálne a multimediálne technológie na výstavách v múzeách. Ďalším cieľom f@imp je propagovať vytvorenie a distribúciu audiovizuálnych (film a video) a multimediálnych produktov (webstránka a mobilné aplikácie). AVICOM f@imp Festival má už za sebou viac než 25 ročnú históriu. Súťaž sledovala organizačné a hodnotiace procesy a metódy, ktoré pôvodne nastavili prví organizátori, ale časom sa tieto procesy obnovili.

V dnešnej digitálnej dobe nemôže uspieť žiadna akcia, ktorá sa drží tradičných postupov. A tak bol vytvorený f@imp 2.0 ako moderná online verzia: faimpavicom.org. Nové technológie sa spojili s kreativitou a jednoduchým prístupom, pretože to sú hlavné trendy. s takýmto interaktívnymi aplikáciami na vlastných mobilných zariadeniach je možné byť v podstate súčasťou archeologického výskumu a vykopávok v múzeách. Za posledných dvadsať rokov nového milénia sme svedkami úžasného vývoja v technológiách aj samotného obsahu. Zbierkové predmety a informácie o nich, ktoré boli pred tým skryté v zaprášených policiach múzejných archívov, sú teraz na očiach verejnosti a sú považované za poklady, ktorými nesporne aj sú. s pomocou nových médií sa môžu dostať na výslnie aj skryté klenoty nášho kultúrneho dedičstva. Sú pripravené na to, aby ich objavili zvedaví návštevníci.

Mgr. Josef Večeřa

Technické muzeum v Brně

Josef Večeřa pracuje téměř celý svůj profesní život v kultuře, nejprve v Muzeu Brněnska, příspěvkové organizaci jako vedoucí pobočky Památníku Mohyla míru, dále jako zástupce ředitele Muzea Brněnska pro odbornou činnost i jako vedoucí pobočky Muzea v Ivančicích. Muzeum opustil v roce 2016 a po více než roční pauze v soukromém sektoru na konci roku 2017 přijal nabídku vrátit se do muzejní sféry. V současné době působí na pozici náměstek ředitele Technického muzea v Brně pro odbor vědy a techniky. Aktivně se zajímá o problematiku tuzemského i zahraničního muzejnictví, věnuje se také muzeologii. Účastnil se mnoha tuzemských i zahraničních konferencí a workshopů.

Železná opona 1948 – 1989

Přednáška představí výstavu o historii ostrahy státních hranic od roku 1945 do roku 1989, ukáže výzbroj a výstroj jednotek Pohraniční stráže, způsoby překonávání státních hranic bývalého Československa a prostředky používané při překračování. Zaměří se na ženijně-technické zařízení na hranicích a na osudy a příběhy konkrétních osob, jejichž životy ovlivnila železná opona. Tuto část doplní i problematika cestování do zahraničí v době trvání železné opony. Výstava představí i rakouský pohled na železnou oponu a její důsledky pro obyvatele Rakouska prostřednictvím rakouského muzea v Hornu. K výstavě je vydán i odborný katalog.

MgA. et Mgr. Anna Soldánová

Regionální muzeum v Mikulově

Anna Soldánová vystudovala Janáčkovu akademii múzických umění v Brně (obor Divadelní management se zaměřením na Producentství) a Masarykovu univerzitu v Brně (obor Muzeologie). V současné době studuje na JAMU doktorské studium, ve kterém se zaměřuje na mezioborovou spolupráci mezi kulturními organizacemi. Její akademickou a profesní náplní je ale především management a marketing paměťových institucí, což je obor, kterému se v našem prostředí nedostává příliš pozornosti.

V současné době vede kurz pro studenty a absolventy JAMU se zaměřením na online marketing pro neziskové a kulturní organizace a freelancery v oblasti kultury. Je zaměstnaná v Regionálním muzeu v Mikulově, kde pracuje jako marketingový manažer a produkční. Zkušenosti v oblasti památkové péče a muzejnictví sbírá od roku 2011, pracovala jako průvodce na nejrůznějších objektech, byla stážistkou Národního památkového ústavu a spolupodílela se na přípravě projektu Lucemburský rok, dále pracuje jako dobrovolník pro neziskové organizace věnující se animaci památkových objektů jako projektová manažerka.

„Kolik už máš lajků?“ – Sociální média jako nástroj commmunity managementu

Dnešní doba je digitální. Každý zanechává digitální stopu, každý je ve větší, či menší míře aktivní prostřednictvím internetu a digitálního světa vůbec. Kulturní organizace a muzea především zatím ve větší míře naplno nevyužívají potenciál, jaký jim digitální svět přináší. Nemusí jít pouze o sdílení akademických úspěchů, zpřístupňování sbírek, či rychlejší sdílení pozvánek na vernisáže.

Digitální svět, a především sociální sítě, skýtají prostor pro vytváření věrné komunity návštěvníků, lákání nových potenciálních návštěvníků a budování vztahů mezi muzeem a jeho fanoušky. Online marketing má navíc výhodu, že je levný. Prakticky zadarmo se dají vytvářet vztahy, které přinášejí nejenom čísla do tabulek návštěvnosti, ale především vztahy, které přinášejí spokojeného a vracejícího se návštěvníka. Pomocí sociálních sítí mohou získávat muzea tolik žádanou zpětnou vazbu od návštěvníků okamžitě. Mohou s jejich pomocí budovat produkt (tedy výstavy), které návštěvníci ocení, protože budou vědět, že jejich názor muzeum zajímá.

Příspěvek „Kolik už máš lajků?“ se věnuje teoretickému využití sociálních sítí jako nástroje pro community management a zároveň definuje praktické přístupy, jak sociální sítě využívat s ohledem na muzejní praxi. Muzea už nemusejí (a neměly by) čekat až o nich někdo bude mluvit, až si někdo všimne plakátu. Muzea nesmí spoléhat na zažitou mantru, že návštěvníci stejně přijdou. Díky online marketingu a využívání sociálních sítí jdou muzea návštěvníkům samy naproti, otevírají pomyslné virtuální brány a aktivizují návštěvníka ještě před jeho fyzickým příchodem do muzea.

Zuzanna Stańska, B.A.

DailyArt, Varšava

Zuzanna Stańska získala bakalársky titul z dejín umenia na Varšavskej univerzite (téma: Mobilné aplikácie pre múzeá), v súčasnosti si dokončuje magisterské štúdium dejín umenia na Jagelovskej univerziteShow in programme roku 2012 založila Moiseum, konzultantskú službu k technológiám zameranú na pomoc múzeám a kultúrnym inštitúciám pri získavaní návštevníkov pomocou nových technológií. Založila aj DailyArt – startup, „ktorý poskytuje vašu dennú dávku umenia“. Zaujíma ju použitie nových technológií v múzeách. Získala ocenenie pre mladých kreatívnych podnikateľov (Young Creative Entrepreneur Award) v kategórii mladých ‘kultúra’ (British Council). Dostala sa do zoznamu stovky nových európskych talentov – “New Europe Top 100 Challengers”, ktorý pripravuje Vyšehradský fond, Google, Financial Times a Res Publika a Alumni na Blackbox Connect.

Digitálne projekty, ktoré pomáhajú múzeám komunikovať s ich publikom v reálnom čase:
Facebook chatbots, IBM Watson a ASK app

Keď hovoríme o technológiách v múzeách, obvykle sa obmedzíme len na opísanie toho, čo je najbežnejšie: profily na sociálnych sieťach, interaktívne webstránky, mobilné aplikácie – všetko, čo pomáha návštevníkom spracovať obsah, ktorý im múzeá ponúkajú. Toto je však veľmi jednostranný prístupShow in programme roku 2019 môžeme pozorovať niečo nové – technológie, ktoré pomáhajú múzeám skutočne sa spojiť a komunikovať so svojimi návštevníkmi. Môžu počúvať, čo návštevníci hovoria, na čo sa sťažujú, čomu nerozumejú keď sú v danej inštitúcii a tým pádom môžu múzeá napraviť to, čo návštevníkom chýba. Aby to mohli múzeá robiť, môžu využiť niekoľko nových nástrojov.

Facebook chatbots (lacný scenár) a IBM Watson (veľmi drahý scenár) sú založené na viacmenej inteligentnej umelej inteligencii. Aplikácie ako ASK vytvorené v Brooklyn Museum sú moderované ľudmi. Ale to, čo je najzaujímavejšie, sú práve dáta, ktoré tieto nástroje generujú. Ich analýzou sa múzeá môžu len zlepšiť a môžu si nanovo vytvoriť identitu miest, ktoré sú stvorené nie len pre zbierkové predmety, ale aj pre ľudí.

Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení

Marek Šulík je režisér dokumentárnych filmov, filmový strihač, pedagóg na FTF VŠMU v Ateliéri dokumentárnej tvorby. Okrem toho je koordinátorom projektu Rodinné archívy, ktorého cieľom je digitalizácia a katalogizácia amatérskych a rodinných filmových záznamov. Výber z filmografie: Cesta Magdalény Robinsonovej, 2008; Chcela som byť matka, 2011; Konzervy času - Citlivé témy, Takto sa vtedy žilo, Ostávam s láskou, 2012; Roman Berger - lament, protest, nádej, 2014; Ťažká duša, 2017.

Recyklácia rodinných filmových archívov

Amatérske rodinné filmové záznamy, ktoré vznikli v období pred digitálnym prepojením sveta, boli určené predovšetkým úzkemu kruhu rodiny, prípadne blízkym priateľom. Nikto nepredpokladal, že by sa zábery z vianočných večerí, narodeninových osláv, dovoleniek a horských výletov dali využiť inak, ako sentimentálne oživenie dlhých zimných večerov. Filmoví amatéri boli na jednej strane nadšenci pre novú technológiu, na druhej strane ľudia, ktorí chceli zastaviť neúprosný tok času, fixovať chvíle rodinného šťastia. V ére digitalizácie však filmové materiály, pôvodne odsúdené na rozklad a zabudnutie v útrobách starých skríň, získavajú šancu na druhý život. Slovenský projekt Rodinné archívy sa snaží zbierať, digitalizovať, katalogizovať a zmysluplne sprístupňovať obsah rodinných filmov verejnosti.

Ústav technológií a inovácií s.r.o.

Bratislava

Ústav technológií a inovácií s.r.o. pôsobí na trhu od roku 2008 a špecializuje sa na mediálne umenie, digitálnu kultúru a jedinečné technologické riešenia. Poslaním je nájsť spôsob ako prepojiť dve oblasti – kreatívny obsah a nové technológie tak, aby z nich vytvorili funkčný a zmysluplný celok. Ponúka moderné a originálne spôsoby prezentácie, texty scenárov, tvorbu vizuálnych obsahov a animácie na svetovej úrovni. Zastrešuje a navrhuje komplexné riešenie expozícií od projektovej dokumentácie až po samotnú realizáciu. Myslí na dlhodobé a udržateľné systémové riešenie, čím dosahuje variabilitu každého jedného projektu. Je popredným dodávateľom kompletných interaktí vnych a neštandardných riešení prezentácie pre klientov, ktorí sa neboja budúcnosti.

Dnes tu a teraz

Cieľom prednášky Dnes tu a teraz je poukázať na to, ako sa spojením kreatí vneho obsahu a nových technológií dá vytvoriť výnimočný príbeh pre každú výstavu na príklade realizácie expozície Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, ktorá je momentálne najmodernejšou digitálnou výstavou na Slovensku. Celkovo sa skladá z deviatich projekčných plôch a je spracovaná do šestnástich pútavých videí so vzdelávacím obsahom. Jej ovládanie je možné z akéhokoľvek miesta na svete a jej súčasťou je unikátna panoramati cká projekcia s 12 metrovým zaoblením, pre ktorú bol na mieru natočený príbeh z čias Slovenského národného povstania. V ďalšej časti sa prezentácia zameria na moderné a originálne spôsoby, ktoré sú na svetovej úrovni a sú dostupné aj na Slovensku. Každá jedna výstava je jedinečná a žiadna digitalizácia nenahradí fyzické exponáty, ale môže ukázať návštevníkom ich tajomný príbeh.

Florian Wienczek, PhD & Dr. Kasra Seirafi

Fluxguide GmbH, Viedeň

Florian Wiencek, PhD je odborníkom na prepojenie digitálnych médií a vzdelávania v kultúre. Na univerzite v Brémach vyštudoval digitálne médiá a kultúrnu interpoláciu. Doktorandskú prácu z oblasti vizuálnych štúdii obhájil na Jacobs University Bremen. Pracuje vo Fluxguide v oblasti digitálnych konceptov, projektového manažmentu a R&D. Prednedávnom publikoval svoju dizertačnú prácu na tému “Sprostredkovanie umenia a kultúry prostredníctvom digitálnych médií. Databázový prístup”. Vo svojom výskume sa venuje analýze toho, ako sú digitálne médiá a digitálne dáta v súčasnosti aplikované na praktické využitie pri mediácii umenia a kultúrneho dedičstva vo vzdelávaní v kultúre a ako to môže pomôcť múzeám v zvládaní výziev 21. storočia. Florian Wiencek má skúsenosti aj ako výskumník a pedagóg v oblasti kultúrnej mediácie, vizuálnych štúdií a digitálnych humanitných vied na Oddelení vedy o obraze na Danube University Krems, (Fakulta Umenia, dejín umenia a vizuálnych štúdií na Duke University, Durham NC, USA) a na Jacobs University Bremen. Okrem toho pracoval aj v oblasti vedy a komunikácie a venoval sa kurátorstvu a dizajnu výstav.

Dr Kasra Seirafi získal bakalársky titul na University of Derby (UK), magisterský na Universität Wien a doktorandský titul na Universität Wien a na Stanford University (USA). Dr Kasra Seirafi prispel svojim profesijným zameraním v oblasti systémov manažmentu vedomostí, E-Learning-u, mobilných inovácií a technológií v oblasti kultúrneho dedičstva. Je zakladateľom a v súčasnosti pôsobí ako výkonný manažér technológií v SME Fluxguide. Má vyše 20 rokov skúseností v priemysle a výskumných projektoch po celom svete, nie len ako výskumník, ale aj ako pedagóg na univerzitách. Dr Seirafi sa delí o svoje skúsenosti aj na vedúcich pozíciách ako spolupracovník v niekoľkých projektoch FP7 a Horizon 2020 i lokálnych výskumoch.

HoloMuse - Vzdelávanie v múzeách prostredníctvom rozšírenej reality

Rozšírená realita (AR – Augmented Reality) je v dnešnej dobe veľmi exponovaná téma v múzeách i mimo nich. Je to technológia, ktorá poskytuje bezprecedentné možnosti inšpirácie na zlepšovanie skúseností návštevníkov, vzdelávanie v oblasti kultúry a vedy ako aj navrhovania a kurátorskej prípravy výstav. Ale čo to so sebou prináša a aké sú silné a slabé stránky AR vo vzťahu k iným formám digitálnej prezentácie a vzdelávania v oblasti kultúry? Akú úlohu môže hrať AR v digitálnej infraštruktúre múzeí pozostávajúcej z rôznorodých médií? Aké nové možnosti ponúka toto médium múzeám na rozprávanie príbehov, či generovanie vedomostí a skúseností participatívnym spôsobom? To čo ale ešte stále chýba sú koncepty mediácie a stratégie efektívnej implementácie AR v oblasti vzdelávania v kultúre.

V súčasnosti sa o to pokúša výskumný projekt HoloMuse od Fluxguide. Spolu s múzeami sa pokúšame vytvoriť stratégie, ktoré by sme uviedli ako pilotné projekty v popredných múzeách ako je Kunsthistorické múzeum vo Viedni alebo Nemecké múzeum v Mníchove. V príspevku predstavíme výsledky projektu HoloMuse zameraného na najlepšie skúsenosti z implementácie AR do vzdelávacích aktivít v múzeách“. Autori budú hovoriť o tom, aké má postavenie umenie AR v múzeách, aké sú potreby a chápanie jednotlivých partnerov v súvislosti s rozširovaním vnímania múzejného priestoru ako aj konceptov a stratégií efektívneho využitia AR v oblasti vzdelávania v kultúre, ktoré vyplývajú z ich analýz.

Christa Zahlbruckner, MA

Manažment múzeí Dolného Rakúska

Christa Zahlbruckner absolvovala bakalárske štúdium nemeckej filológie na univerzite vo Viedni a magisterské z rakúskych štúdií. Po skonční univerzity pracovala v kultúrnom sektore a v súčasnosti koordinuje dva projekty financované Európskou úniou pod záštitou organizácie Manažment múzeí Dolného Rakúska. Jeden z projektov je zameraný na digitalizáciu múzejných zbierok.

Prepojená databáza ako benefit pre regionálne múzeá

Bez ohľadu na to, v akej krajine alebo v akom čase, všetky zaujímavé príbehy a základné informácie, ktoré môžu múzeá poskytnúť návštevníkom, sú založené na ich unikátnych zbierkových predmetoch. Múzejná práca prebieha v rozdielnych podmienkach a situáciách. Spoločným menovateľom býva vysporiadanie sa s digitálnymi trendami v rôznych oblastiach. Výzvou je na jednej strane mať vždy k dispozícii relevantné dáta o predmetoch, ale na druhej strane osloviť aj nové digitálne zamerané publikum. Nová databáza DIP.noemuseen sa pokúša ponúknuť nástroje pre splnenie oboch týchto zámerov. Manažment múzeí Dolného Rakúska koordinuje práce na spojenej databáze DIP, hlavne preto, že malé organizácie sa potýkajú s mnohými prekážkami na ceste k digitalizácii ich zbierok. Pohľad na databázu dip a projekt Heritage SK-AT predstaví pracovné kroky a prebiehajúce napredovanie projektu digitalizácie na úrovni prepojených inštitúcii, ako aj výhody, ktoré predstavujú príležitosti na digitalizáciu a využitie digitálnych dát pre regionálne múzeá a menšie inštitúcie, ale aj pre komunitu výskumníkov a návštevníkov múzeí.